Básnička o Berte

Berta má okno z marcipánu
a vždy keď sneží, predstavuje si,
že je to zrkladlo.
V piatok chodí do hodinárstva
aby mohlo cez víkend pršať.
Ráno vynecháva čajové šálky,
radšej nakŕmi orchideu poviedkou.
Odchádza z nákupu a v sieťke
si nesie jedlé topánky
a iné paradigmy.

Puklice.

Našli sme ho. Najkrajší dom na najkrajšom sídlisku. Tam budeme teraz bývať. Celé je to na kuse pahorkatiny s tromi - štyrmi domami roztrúsenými dosť ďaleko – ale nie príliš- od seba. Z tých domov je len jedna bytovka. Chvíľami neviem, v ktorom okne vlastne budeme žiť.
Obloha je tam taká búrkovo – modrá, ale niekedy sa zdá akoby zapadalo slnko. Aj svetlo je tam nejaké mäkkšie. A je tam tak teplo – napriek tomu, že keď som sa pošmykla a spadla na ľavé koleno, bolo od snehu.
Nasadli sme do auta, pôsobilo trochu ako konzerva, cestovali sme krátko – dlho a zaparkovali sme v starej detskej izbe. Nemožno povedať, že by v nej bolo veľa nábytku. Ani nemožno povedať, že ten nábytok čo tam bol, nebol ošarpaný. Pravé predné koleso zapadlo do diery v podlahe, bol na nej staročervený koberec.
Prešli sme do vedľajšej izby. Neviem presne kto „my“, lebo miestami som ostávala sama, so stolom a stoličkou. Možno na mňa dokonca hľadelo aj jedno malé okno.
Sadla som si za stôl a zistila, že tu inscenujú hru . Som predsa v divadle!
Rozbehla som sa dlhou chodbou , akoby nemocničnou, ale už viem, že keď otvorím tie bielobéžové dvere na konci, budem na javisku.
Za dverami boli len dve steny. Scéna pokračovala na trávniku. Zamyslela som sa nad tým, kedy sa stihlo zotmieť. Ale v divadle sa predsa zotmie kedykoľvek.
Herečka sedela za stolom chrbtom ku mne, tvárou k veľkej sieti. Na stole pred sebou mala poukladané staré hrnce a puklice. Pomaly dvíhala jednu puklicu za druhou a hádzala ich pred seba – puklica chvíľu letela a potom sa zachytila na svojom mieste v sieti. Ako ten nočný motýľ, čo uviazol medzi žalúziami na mojom okne. Na svojom mieste.

Na dne šálky ďalšia hlava.
Východoberlínske okná dramatizované
pomedzi žalúzie - pod lampou býva
najviac kníh.

Tristné sekundy.

Večerné básne stratené,
metamorfované do kriku.
Niekedy sa na ráno tešíme
na prvú kávu.

Okrem slín a bývalých pôžitkov,
zachcelo sa mi po cudzom výkriku.
Všetky bozky utíchli mi
kdesi
v hrdle.

Niekde v strede noci znie
klopanie lebiek
samých o seba.
Ako deň rozlomený
na polovice.

Neverím.
Ale dúfam, že sekunda
ostane sekundou.

Letná dichotómia

"Kde je moja noha...?" kričí dieťa vonku, pod oknami.
Do šálky s čajom spadol komár.
Našťastie išlo len o bábiku.
Aby som nezabudla, nechal mi červenú škvrnu na priehlavku.
Rozprávanie o tom, ako sa vyrába farebný papier.

Figúrky lineárne kráčajúce
pomedzi pramene čohosi vlhkého,
vyťahujú z medailónov pršiplášte
aby nezmokli.

Preklenutie

Plátna mám,
rám mi chýba.
Budeme maľovať spoločne
a nerozdielne.

Cesta vlakom

Aj vy máte občas chuť napiť sa z vlčích makov
porozsýpanych pomedzi koľajnicami
ako oriešky na chodbe?
Privoňať k neexistujúcej vôni,
zabudnúť na rieku.

Nedopochybované.

Prestalo pršať.
Voniame letom.
Nechajme dáždniky vytiecť.

Nepokoj.

Odtlačok polotela,
v izbe s tromi budíkmi.
Bezbrucho blivo,
bezdušne clivo.

M.

Dekoláž môjho súcna,
premenená zo sna,
zhmotnená do kostí.

Na skladačku mikrookamihov,
odpútať sa od pýchy.
Hľadieť na inú sošnosť.

Tekutina

Ukradni strom,
napi sa žlče,
napľuj do mláky.
Rozlám sa na srdcia,
roztrhaj na báseň.

POKUS

Zašla som k mäsiarovi

ponúknuť mu svoju bledú hlavičku

Pozrel na ňu a vysmial ma:

" Načo je hlava plná nesplnených

ideálov???"

Fúzatá tvár mala pravdu

Načo...