Puklice.

Našli sme ho. Najkrajší dom na najkrajšom sídlisku. Tam budeme teraz bývať. Celé je to na kuse pahorkatiny s tromi - štyrmi domami roztrúsenými dosť ďaleko – ale nie príliš- od seba. Z tých domov je len jedna bytovka. Chvíľami neviem, v ktorom okne vlastne budeme žiť.
Obloha je tam taká búrkovo – modrá, ale niekedy sa zdá akoby zapadalo slnko. Aj svetlo je tam nejaké mäkkšie. A je tam tak teplo – napriek tomu, že keď som sa pošmykla a spadla na ľavé koleno, bolo od snehu.
Nasadli sme do auta, pôsobilo trochu ako konzerva, cestovali sme krátko – dlho a zaparkovali sme v starej detskej izbe. Nemožno povedať, že by v nej bolo veľa nábytku. Ani nemožno povedať, že ten nábytok čo tam bol, nebol ošarpaný. Pravé predné koleso zapadlo do diery v podlahe, bol na nej staročervený koberec.
Prešli sme do vedľajšej izby. Neviem presne kto „my“, lebo miestami som ostávala sama, so stolom a stoličkou. Možno na mňa dokonca hľadelo aj jedno malé okno.
Sadla som si za stôl a zistila, že tu inscenujú hru . Som predsa v divadle!
Rozbehla som sa dlhou chodbou , akoby nemocničnou, ale už viem, že keď otvorím tie bielobéžové dvere na konci, budem na javisku.
Za dverami boli len dve steny. Scéna pokračovala na trávniku. Zamyslela som sa nad tým, kedy sa stihlo zotmieť. Ale v divadle sa predsa zotmie kedykoľvek.
Herečka sedela za stolom chrbtom ku mne, tvárou k veľkej sieti. Na stole pred sebou mala poukladané staré hrnce a puklice. Pomaly dvíhala jednu puklicu za druhou a hádzala ich pred seba – puklica chvíľu letela a potom sa zachytila na svojom mieste v sieti. Ako ten nočný motýľ, čo uviazol medzi žalúziami na mojom okne. Na svojom mieste.